Ligier je francúzska značka, ktorú založil bývalý pretekár Formule 1 a hráč rugby Guy Ligier. Spoločnosť vstúpila na trh s automobilom Ligier JS2, cestným pretekárskym automobilom so šesťvalcom Maserati, ktorý poháňal aj Citroën SM. JS2 bolo považované za výborne navrhnuté auto s dobrým pomerom hmotnosti a výkonu. Zaujímavé je, že posledná verzia Citroënu SM bola vyrábaná v továrni Ligieru vo francúzskom Vichy. Energetická kríza v roku 1973 zapríčinila koniec výroby JS2 a Ligier zmenil svoje zameranie na mikrovozidlá, napr. Ligier JS6 s mopedovým motorom. Dnešný Ligier patrí spoločnosti Piaggio.

Andrea de Cesaris šoféruje JS23 na veľkej cene USA 1984. Ligier je známy predovšetkým pre svoju účasť na pretekoch F1 v rokoch 1976-1996. V roku 1976 vstúpil do seriálu s dvanásťvalcom Matra, s ktorým roku 1977 dokázal Jacques Laffite vyhrať veľkú cenu Švédska. Toto víťazstvo je považované za prvé čisto francúzske víťazstvo vo Formuli 1.

V roku 1979 Ligier ukončil spoluprácu s Matrou a vyvinul nové vozidlo s motorom Cosworth, Ligier JS11. S týmto vozidlom vyhrál Laffi te prvé dva preteky šampionátu. Potom však Williams a Ferrari nasadili nové, aerodynamicky upravené autá a zbytok sezóny už nebol pre Ligier tak úspešný. JS11 a jeho nasledovníci urobili z Ligier jednu z nejúspešnějších stajní začiatku osemdesiatých rokov. A hoci bol tým sponzorováný významnými spoločnosťami ako je Talbot, SEITA, alebo Francaise des Jeux, jeho sláva začala upadať už v roku 1982. V roku 1985 sa sice podaril menší comeback vďaka turbo motoru od Renaultu, ale do predných pozícií sa stajňa už nikdy nedostala. Keď potom Renault v roku 1986 opustil prostredie športu, Ligier se ocitol bez stáleho dodavateľa motorov. Postupne sa tak u neho vystriedali krátkodobé spolupráce s výrobcami Alfa Romeo, Megatron, Judd, Ford, Lamborghini a Mugen-Honda. Posledné vozidlo Ligieru JS43, s ktorým Olivier Panis dokázal v roku 1996 vyhrať Veľkú cenu Monaka.

V priebehu posledných rokov svojej existencie mal Ligier veľmi malú podporu fanúšikov a finančné problémy. Paradoxne bol Ligier v tomto období úspešnejší ako v rokoch minulých. To sa prisudzuje najmä talentu aerodynamika Franka Dernieho, vývojára slávneho Williamsa Alana Jonesa, ktorý pravidelne porážal Ligier v sedemdesiatých rokoch. Samotný majiteľ Guy Ligier sa ku koncu sústredil viac na svoj osobný profit ako na úspech celého týmu. Bol tiež známý svojimi divokými cholerickými výbuchmi. Po dalšej nepodarenej sezóne 1992, keď sa Ligieru nedarilo ani napriek tomu, že jazdil s rovnakým motorom ako vtedy dominantní Williams, Guy Ligier predal stajňu Cyrilovi de Rouvremu. V dalších štyroch rokoch potom dosiahol osem pódiových umiestnení, čo ostro kontrastuje s neschopnosťou obsadiť stupne víťazov v rokoch 1987-1992.

Monopost JS43 s motorom Mugen-Honda sa v roku 1996 ukázal ako solidné vozidlo, takmer porovnateľný s novými Williamsami. Olivierovi Panisovi sa s ním dokonca podarilo dosiahnuť víťazstvo vo Veľkej cene Monaka, hoci išlo o preteky kde len štyri autá dokončili celú vzdialenosť.

Po tejto sezóne bol tým predaný Alainovi Prostovi a na sezónu 1997 sa tak premenoval na Prost Grand Prix. Hoci bola stajňa výrazne sponzorovaná mnohými francúzskymi spoločnosťami, nedokázala sa výrazne presadiť. Tým tradične využíval čísla 25 a 26. V roku 2005 sa Ligier vrátil na trh s „gentlemanským“ vozidlom, športovým prototypom JS49.